Vzdelávať deti na diaľku sa dá aj bez internetu

Monika Podolinská sa venuje vzdelávaniu šikovných rómskych detí. Za svoju prácu získala ocenenie Biela vrana a je nominovaná na ocenenie Global Teacher Prize. Počas pandémie prišla s audiovizuálnym projektom, s ktorým jej deti dobehnú učivo aj z domu.

Bavíme sa deň pred koncoročným vysvedčením. Aký školský rok sa zajtra končí?

Hektický, zaujímavý a meniaci všetko, čo som si myslela, že budem s deťmi robiť a plánovať. Prvé dva mesiace sme len dobiehali prvý ročník. Cez prvú vlnu sme boli prváci a nestihli sme dobrať úplne všetko. V septembri a októbri sme preto dobiehali a opakovali zameškané, no zároveň som sa učivo snažila prepájať aj na druhý ročník. Aj vďaka tomu som koncom októbra už nemala pocit, že niečo dobiehame. Do Vianoc sme boli v pohode, mali sme prezenčné a aktívne vyučovanie plné aktivít.

No potom prišla druhá vlna a po Vianociach sme všetci zostali doma. Ako ste ho zvládli?

Vedela som, že tak, ako vieme dobehnúť vianočné prázdniny, zvládli by sme dobehnúť ešte nejaký týždeň-dva po nich. Nakoniec však toho bolo oveľa viac. Hneď od 11. januára, keď sme sa po prázdninách nevrátili do školy, nastúpili pracovné listy. To je riešenie, o ktorom sme vedeli, že ho vieme spraviť nielen teoreticky, ale aj prakticky. Tematicky v nich poprepájať predmety a pondelky a štvrtky ich rozdať deťom. Zároveň som sa však dohodla s rodičmi, že vždy v utorok a piatok prídem k nim do osady a pracovný list si prejdeme spolu. Preniesla som tak na nich zodpovednosť naštudovať si pracovné listy a prejsť si ich s deťmi.

Prišiel aj nápad na váš projekt Dokážeme vzdelávať aj bez internetu v tomto čase?

Áno. Najprv som niekde na internete našla výzvu na zapojenie sa do projektu. Už dlho som v žiadnom projekte nebola. Vždy som vedela, že si vystačím aj sama, no toto bola úplne iná situácia. Počas návštev v rodinách ma napríklad oslovovali rodičia, ktorí už mali v našej škole žiaka – štvrtáka – a neboli si istí napríklad zaokrúhľovaním. Už keď som rodičov navštevovala, hovorila som im, že nejdeme objavovať Ameriku. Ukazovala som, ako vyzerá naša rozcvička, rozrozprávanie sa alebo ako treba s deťmi čítať.

Snažila som sa rodičom ukázať, že to nie je náročné a zvládnu to aj sami. Práve preto som sa rozhodla vyrobiť audiovizuálnu pomôcku, ktorá by ma istým spôsobom nahradila. 

Ako v praxi táto pomôcka funguje?

Ešte stále nie je úplne hotová, no spočíva v tom, že sa spolu s deťmi nahrávame a vysvetľujeme učivo. Mám žiačku, ktorá vo videách zastupuje mňa, ako učiteľku. Má pri sebe žiaka a spoločne tvorivo preberajú rôzne témy – napríklad matematickú rozcvičku pomocou vrchnákov. Neukazujeme, ako si majú otvoriť učebnicu alebo tabuľky, ale dávame im návod, ako môžu použiť všetko, čo majú doma. Takúto pomôcku by sme potom chceli rozdať rodičom – buď na karte, USB kľúči, cédečku alebo DVD. Podľa toho, čo majú doma. Aby boli nachystaní na situáciu, ak by prišla ďalšia vlna, mali by potrebu sa deťom viac venovať alebo by sa napríklad deti doma chceli hrať na školu. Zapli by si nahrávku, na ktorej s Veronkou deťom vysvetľujem, ako si napríklad môžu vyrobiť kartičky. Táto pomôcka by mala uľahčiť prácu samotným deťom, ktoré si ju samy tvoria, rodičom, ktorí zistia, aké vie byť učenie ľahké a zvládnu ho aj oni. A nebudem im o tom teoretizovať ja, ale pochopia to prostredníctvom vlastných detí.

Odkiaľ prišiel nápad na takýto projekt?

Vďaka osobnej skúsenosti, ktorú som získala, keď som chodila k žiakom domov. Nič iné mi ani nenapadlo. Pomoc niekomu, kto nevie zdvihnúť telefón, nabiť si notebook a nemá doma internet, no zároveň vie na určitej úrovni prijímať informácie, podľa mňa môže vyzerať len takto. Zároveň som čerpala z pamäťovej stopy ostatných v domácnosti – rodičov alebo starších súrodencov, ktorí si to učivo ešte pamätajú a budú s ním vedieť žiakom pomôcť.

Pomohla by takáto pomôcka aj iným školám?

Podľa mňa je podobný postup aplikovateľný aj inde. Hlavne na prvom stupni je to úplne ideálna pomôcka, ktorá by mohla pomôcť aj v iných školách.

Ste vďaka vášmu projektu teraz pokojnejšia aj pri myšlienke na nasledujúci školský rok?

Áno. Robím to hlavne preto. Nepoviem, že pre ďalšiu vlnu pandémie, ale preto, aby som pomohla rodičom. V prvej vlne boli stratení.

Veď aj ja sama, ako mama šiestaka, som mala s mnohým problém. Boli mi veľmi ľúto rodičov, ktorí museli byť cez deň v práci a nevedeli, ako svojim deťom pomôcť. 

Keď sa teraz zamyslíte nad nasledujúcim školským rokom, čo od neho očakávate?

Veľmi dúfam, že nepríde tretia vlna. A ak príde, že k nej nebudeme pristupovať plošne. A keďže budúci rok budeme tretiaci, na konci ročníka by už moji žiaci mali vedieť niektoré veci – napríklad čítať s porozumením. Stále im hovorím, že už to budeme mať úplne prísne. Sme spolu od nultého ročníka, ale čím viac sme spolu, tým viac zvyšujem nároky a chcem, aby sme na konci tretieho ročníka boli porovnateľní s ktorýmikoľvek tretiakmi na Slovensku.

Spomínate, že koniec tretieho ročníka je akýmsi prelomom, na ktorého konci by mali žiaci ovládať niektoré schopnosti. Cítite niekedy stres z toho, že by ste učivo dovtedy nedobehli?

Vôbec nie. Pre mňa je základným slovom, cez ktoré rozmýšľam o treťom ročníku viera. Nie tá kresťanská, ale viera, že školy už nebudú zavreté. Mám úžasnú triedu, iba 14 žiakov, ktorí ešte aj úžasne sedia vedľa seba v lavici – šikovný vedľa šikovnejšieho – a navzájom spolupracujú. Stres nemám vôbec, ale teraz, keď ste mi to povedali, tak už mám. (Smiech.)

Čo vás posledný rok naučil?

V prvom rade ešte väčšej pokore. Naučila som sa žiť život mojich žiakov, aké problémy majú a ako veľmi sú chudobní – nielen finančne, ale aj čo sa týka fantázie alebo obrazotvornosti. Na druhej strane ma tento rok naučil ešte viac si zahryznúť do jazyka, neodsúdiť niekoho hneď na začiatku a prinútiť sa spoznať ešte viac jeho rodinné prostredie.

Stále si myslím, že veľa viem a potom prídu také veci, že dovidenia.

A po tretie, priučila som sa lepšiemu manažmentu. Náštevy v rodinách som systematicky plánovala a brala zodpovedne – napríklad tam, kde poobede spali deti, som chodila neskôr. A myslím si, že mám po tomto roku aj väčší zmysel pre humor, ale to už by bola štvrtá vec.

Vládzete ešte?

Pri mojich deťoch mám veľa energie. To sa inak ani nedá. Keď poviem, že ma dobíjajú energiou, je to klišé, ale naozaj to tak je. Možno by ste ich vedeli opiť rožkom, ale ono vám to nedá – čím viac ste s nimi, tým sú zvedavejšie a to vás núti byť v strehu. Ja som veľmi šťastný človek, že mám také deti a prácu, ktorú milujem.

Projekt Moniky Podolínskej je jedným z 39 vzdelávacích projektov v rámci grantového programu Výnimočné doučko, ktoré Nadácia ZSE podporila celkovou sumou 70 000 €. #DobehnemeTo


Sídlo

Nadácia ZSE
Čulenova 6, 816 47 Bratislava

Kontaktujte nás

nadaciazse@zse.sk
0908 718 085

Poštová adresa

Nadácia ZSE
Čulenova 6, 816 47 Bratislava