Výnimočný učiteľ z Púchova: Jaromír Flaškár

Učí desať rokov a na žiakoch rozhodne nevidí len ich akademické výsledky. Chce vychovávať samostatne a kriticky mysliacich mladých ľudí ohľaduplných k druhým aj k prírode. Pri vyučovaní aktívne využíva rovesnícke vzdelávanie a rád so žiakmi tvorí krátke videá. Uspel s nimi v súťažiach Skvelé zelené video a Mladí reportéri pre životné prostredie. Je spoluautorom inovatívnej učebnice biológie pre učiteľov a svoje poznatky odovzdával v projekte Inkubátor moderných učiteľov aj budúcim pedagógom. 

Učiteľom ste chceli byť vraj už od štrnástich rokov. Čím to bolo?

S rodičmi sme bývali v paneláku, kde bolo veľa malých detí. Pamätám si, že ešte aj v osemnástich ma bavilo sa s nimi hrávať vybíjanú a organizovať im rôzne turnaje. To už som vedel, že chcem pracovať s deťmi. Ale áno, prvotná myšlienka prišla niekedy v čase, keď som bol ôsmakom. Nebolo to však úplne jasné. Chvíľu som chcel byť právnikom, lenže ma nebavil dejepis a nedokázal by som zastupovať niektorých ľudí. Potom som chcel byť lekárom alebo farmaceutom, ale nekamarátil som sa ani s chémiou. Tak som si vybral učiteľstvo. Doma mi už vtedy hovorili, že budem mať veľa zodpovednosti a málo peňazí, ale mňa lákalo, že som v tom videl zmysel a že ma bavil a napĺňal čas strávený s deťmi.

Ovplyvnili vaše rozhodnutie aj niektorí pedagógovia?

Na základnej škole som nemal nejaké vzory, aspoň som si to neuvedomoval. Kamarátim sa však stále s bývalým učiteľom Václavom Jánskym. Je to biológ, taký nadšenec. Stále chodí s lupou v ruksaku, aby mohol pozorovať chrobáčiky a pavúky. Aj teraz sme sa stretli na olympiáde a vôbec sa nezmenil. Na strednej škole, Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne, bol mojím veľkým vzorom Martin Kríž. Bol výborný rečník, veselý a vtipný, a jeho neformálny spôsob vyučovania sa výrazne líšil od toho, ako učili iní učitelia. Rád sa s nami rozprával, dával nám zaujímavé problémové úlohy. Pôvodne som nechcel mať nič spoločné s náukou o spoločnosti, ale kvôli nemu som si vybral jeho seminár a debatný krúžok. Keď sme sa bližšie spoznali, tak mi napríklad veľmi pomohol ujasniť si viaceré vzťahové otázky, ktoré sú v tom veku dôležité. V osobných rozhovoroch s ním som pochopil, že v správaní sa k dievčatám nemusím hrať žiadnu hru, ale môžem byť sám sebou. Získal som vďaka nemu sebavedomie a uvedomil som si, že aj ja chcem byť v budúcnosti k študentom priamy a otvorený, chcem im byť nápomocný.

Kombinácia biológia a geografia bola jasnou voľbou, či ste pri nej váhali?

Z týchto predmetov som robil olympiády na základnej škole, bavili ma a nad inými som vlastne ani nešpekuloval. Biológia s geografiou boli príťažlivé pre mňa a myslel som si, že môžu zaujať aj ostatných. Prijali ma na Univerzitu Komenského v Bratislave a aj na Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre. Vybral som si hlavné mesto najmä preto, lebo otec tam chodil každý piatok na služobné cesty. Ak som zostal na víkend, doviezol mi veci, a ak som išiel domov, mohol som si občas zašoférovať.

Chodili ste na Základnú školu na Veľkomoravskej 12 v Trenčíne. Nelákalo vás tam začať aj učiť?

Veru áno, ale nemali práve voľné miesto. Ozval sa mi však pán riaditeľ Základnej školy Dlhé Hony. Chcel do kolektívu muža, lebo v tom čase bol jediným mužom pedagógom na celej škole. Tam som začal učiť a naučil som sa kopec dôležitých vecí, napríklad ako spravovať webstránku, tlačiť vysvedčenia, pracovať s ascAgendou. Nekládol mi polená pod nohy, naopak, vždy ma podporoval v aktivitách. Napríklad mi kúpil foťák, aby som sa mohol naučiť fotiť.

Na čo vás vysoká škola nepripravila?

Vysoká škola mi dala vedomosti, ktoré by som mal ďalej odovzdávať, ale nenaučila ma, ako ich odovzdávať. Mali sme super pedagógov, venovali sa nám, len boli všetci akísi opatrní a rezervovaní. Keď sme sa ich pýtali, ako správne učiť alebo čo robiť, ak deti nebudú počúvať, tak len opakovali, že na to prídeme časom. Mne to nestačilo. Zdalo sa mi logické využiť čas a pýtať sa ich čo najviac. Dostal som však veľmi málo odpovedí. Naozaj som väčšinu z nich zisťoval až v praxi.

Aké boli vaše pedagogické začiatky? Mali ste rešpekt?

Zozačiatku som počúval rady starších, snažil som sa im prispôsobiť a podobať sa im. Asi po mesiaci som si naplno uvedomil, že nemôžem a nechcem byť direktívny pedagóg, z ktorého budú mať žiaci strach. Pred jedenástimi rokmi som vážil asi 65 kíl, mnohí žiaci boli svalnatejší a odo mňa vyšší, nemalo význam hrať sa na drsného chlapa. Išiel som skôr priateľskou cestou, snažil som sa deti zaujať, ale aj vnímať a vypočuť. Keď som videl, že sú unavení, tak som zmenil štýl alebo som niektorú hodinu dokonca vypustil a iba sme sa rozprávali. Myslím, že moju kreativitu, empatiu a flexibilnosť mi žiaci oplácali tým, že ma rešpektovali bez toho, aby som zvyšoval hlas. Brali ma ako človeka.

Učíte prevažne biológiu. V čom sa za posledné roky zmenilo jej vyučovanie?

Učíme menej podrobne. Vypustili sme veľa informácií. Žiaci majú oveľa viac podnetov a musia svoju mozgovú kapacitu rozdeliť na ďalšie oblasti, ako sú informačné a komunikačné technológie. Výrazne pokročila angličtina, aj v biológii máme rôzne zdomácnené cudzie slová. Práca s mikroskopom zostala, avšak čo sa týka techniky, máme viac možností. Výhodou je to, že ak potrebujem nejaký proces alebo jav ukázať, viem si ho so žiakmi pozrieť rýchlo a aj neplánovane. Technikou sú však žiaci atakovaní zo všetkých možných strán a niekedy sa stávajú od nej až závislými. Snažím sa preto citlivo vyberať, kedy ju používame, a ak ju dokážeme účinne nahradiť iným spôsobom, tak po nej nesiaham.

Snažíte sa nejako ďalej vzdelávať?

Áno. Musím si pozerať nové veci, lebo veda sa vyvíja a každý rok príde s novými poznatkami či súvislosťami. Aj čo sa, napríklad, týka metodiky, menej známkujeme a využívame slovné hodnotenie. Pri učebných štýloch zase preferujeme individuálny prístup k žiakovi. V tom všetkom mi pomáha, ak sa sám ďalej učím. Kreditové vzdelávania mi však pripadajú len formálne, často nemajú žiadnu pridanú hodnotu a nikam nás neposúvajú. Občas sa z nich snažím čo najrýchlejšie dostať a investovať čas rozumnejšie. Prínosný je časopis Dobrá škola, lebo príspevky doň píšu pedagógovia z praxe, a konferencie organizované Indíciou, lebo na nich hovoria účastníci, ktorí sú učitelia alebo aspoň kedysi učili. Majú teda vlastné praktické skúsenosti. Všetko, čo nás posúva, je fajn. Ak je však niečo len teóriou, to už nepotrebujeme počuť.

Rád tvoríte so žiakmi videá? Čo im to dáva?

Je to tvorivá aktivita, pri ktorej spolupracujú. Ak chcú, aby bol výsledok dobrý, nesmú nechať nič na náhodu. Pred samotným nakrúcaním je potrebná príprava, rozhovory, plánovanie, tvorba rekvizít a scenára. Ten vzniká brainstormingom a následnou diskusiou. Učia sa hľadať konsenzus a ostať pri prezentácii autentickí. Myslím, že takou činnosťou rozvíjajú nielen svoje vyjadrovacie schopnosti a kolektívne vnímanie, ale aj zdravé sebavedomie a kritické myslenie. Najviac mi pri tvorbe videí pomohli workshopy z projektu Mladí reportéri pre životné prostredie, ktorý zastrešujú manželia Medalovci z Trenčína. Je to projekt pre každú školu, ktorú už nebaví len tak nečinne sledovať dianie okolo seba. Žiaci sa v ňom učia reportážami, článkami a fotografiami reagovať na problémy vo svojom okolí. A nielen na ne poukazujú, ale skúšajú ich aj riešiť s kompetentnými. Projekt vhodnou formou naštartoval záujem mladých o ekológiu, fotografiu i video.

Má učiteľ dostatok slobody v práci, alebo je limitovaný systémom?

Necítim, že by ma systém zväzoval. Nemám rád byrokratické veci, to poviem na rovinu, ale necítim sa systémom obmedzovaný. Ak mám vedenie, aké aktuálne na Základnej škole Mládežnícka 16 v Púchove mám, som spokojný. Podporujú aktivity zamerané širšie ako len na vedomosti žiaka. Môžem robiť rovesnícke vzdelávania, môžem pripravovať tematické dni, môžem s deťmi robiť cez vyučovanie videá. Toto je pre rozvoj žiakov a môj odborný rast to podstatné. Nechcem, aby to vyznelo hlúpo, ale ak mám vytvorené zdravé prostredie, je mi jedno, čo sa deje hore. Moja predošlá škola mi ho tiež do istej miery vytvárala, ale bola pre mňa trochu príliš orientovaná na výkon, na výsledky testovania a úspechy v olympiádach. V Púchove sa cítim slobodnejší a v niečom aj naplnenejší. Vďaka rovesníckym vzdelávaniam tu zažívam krásne interakcie medzi staršími a mladšími žiakmi. Prváci či druháci sa neboja veľkých deviatakov, tešia sa, že s nimi niečo pekné zažijú, a tí veľkí zase za nimi cez veľkú prestávku prídu a priateľsky ich objímu. Páči sa mi to.

Je podľa vás menší tlak na výkon lepší pre vnútornú motiváciu a uplatnenie v živote?

Áno. Vnímajú to rovnako žiaci a aj naši rodičia. Minulý rok sa pani zástupkyne v dotazníku pýtali rodičov, prečo sa rozhodli pre našu školu. Veľmi málo rodičov si z možností vybralo, že by dôvodom boli akademické výsledky. Oceňovali najmä priateľskú atmosféru, pekné vzťahy a ponuku krúžkov mimo vyučovania. Dieťa u nás nie je nastavené na to, že príde o trištvrte na osem do školy, o jednej končí a medzitým je žiakom či žiačkou, nesmie sa hýbať v lavici, nesmie vyrušovať, nesmie behať, nesmie, čo ja viem, čo ešte. Ostáva dieťaťom, človekom, ktorý nemá nalinkovaný život.

Spolupracuje sa vám s rodičmi dobre?

Pokiaľ potrebujem, áno. Nemám však na to žiadny recept. Som sám sebou tak ako pred žiakmi. Som otvorený, priamy, rozprávam sa s nimi slušne a nehanbím sa priznať, že mám horšie chvíľky či slabé stránky. Minule som im na rodičovskom združení povedal, že som bol pri jednom nákupe v takom strese, že som si nevedel v hlave rýchlo spočítať, koľko stojí osem rožkov po deväť centov. Chcel som zaplatiť hotovosťou, tak som si vytiahol mobil a na kalkulačke som to zrátal. Možno si o mne niektorí myslia ktovie čo, ale nepovedali mi to. Väčšina rodičov iste chápe, že učitelia sú ľudia.

Vybrali by ste si znovu toto povolanie? Dá sa skĺbiť s kvalitným rodinným životom?

Jednoznačne. Popri tom, čo sme spomínali, má učiteľstvo obrovský benefit vo flexibilite. V škole som od ôsmej do druhej a dve hodiny potom pracujem doma, pripravujem sa alebo opravujem písomky. Sem-tam priebežne komunikujem s deťmi cez sociálne siete. Dokážem to vykryť tak, aby ma to neobmedzovalo. Baví ma, ako to je, a so žiadnou manažérskou pozíciou by som nemenil.

Napĺňa práca vaše ambície? Cítite sa v nej realizovaný?

Áno. Deti sú pre mňa rovnocennými partnermi, dôverujem im. Viem im zadať úlohu aj zodpovednosť. Požičiam im školský fotoaparát a viem, že ho nezničia. Ak niečo nestihnem, napríklad postrihať video, požiadam ich o pomoc a viem, že sa na nich môžem spoľahnúť. Každý deň je pre mňa iný, plním si svoje sny a im pomáham plniť si ich sny. Neviem si predstaviť robiť niečo iné a presne to isté by vám o mne povedala moja manželka. Asi som sa s tým narodil, dostal som to do daru, mám to a asi s tým aj zomriem. Neviem, po koľkých rokoch, ale dúfam, že to bude trvať do dôchodku.

V pilotnom ročníku programu Nadácie ZSE s názvom Výnimočné školy ste získali podporu pre projekt. O čo v ňom ide?

Skĺbili sme myšlienku pani riaditeľky s mojou predstavou. Ona prišla s nápadom vytvoriť na škole oddychové zóny pre žiakov. Chcela im dopriať miesto, kde by počas prestávok alebo aj po skončení vyučovania mali možnosť zahrať sa, niečo si nakresliť či prečítať alebo sa len tak zvaliť do sedacieho vaku a oddýchnuť si. Pre starších žiakov chcela živú školskú záhradu – pekné a zmysluplné miesto, kde by prakticky využívali získané vedomosti o pestovaní vegetácie a starostlivosti o ňu. Žiaci vytvorili na hodinách technickej výchovy vyvýšené záhony, naplnili ich zeminou, do nej nasadili rastlinky, priesady, vytvárajú skalky, dokonca pracovali s nástrojmi ako vŕtačka, hoblík, pílka. Chodia tam k nám, samozrejme, aj odborníci, ale kolega pozorne dbá na to, aby si žiaci pritom mohli všeličo prakticky vyskúšať. Niečo sa naučia a zároveň získajú pocit, že niečím prispeli k tomu, aké máme v škole prostredie. Realizáciu prispôsobujeme počasiu a možnostiam. V nadácii boli ústretoví a finálny termín nám posunuli do decembra.

Čím je prestávkový čas v škole dôležitý?

Je to čas na psychohygienu. Ak majú žiaci zmysluplné aktivity, pri ktorých relaxujú, tak znížime rôzne patologické prejavy v ich správaní – bude menej posmievania, šikany či náznakov násilia, naopak, podporíme tým samostatnosť žiakov a ich sociálne zručnosti. Deti navzájom živo komunikujú, prirodzene sa učia spolunažívaniu.

Nebolo papierovanie pri projekte náročné? Povzbudili by ste ďalších pedagógov, aby sa zapojili do ďalšieho ročníka programu?

Bolo to jednoduché. Žiadosť sme mali spravenú za dva dni, všetko sme si najprv premysleli, vypísali sme ciele, uviedli sme presne, čo by sme potrebovali, a rýchlo prišlo schválenie. Získali sme tritisíc eur. To je slušný peniaz, v hospodárení školy žiadna bezvýznamná položka. Máme obmedzený rozpočet a nie je veľa možností, ako získať niečo, čo síce nie je úplne nevyhnutné, ale významne to skultúrni prostredie a má pre našu každodennú prácu nespochybniteľný prínos.

Manželka je lekárka a máte tri deti, osemročnú druháčku, šesťročného čoskoro prváka a ešte najmladšieho trojročného syna. Ako oddychujete vy sám?

Dobrá otázka. Teraz, keď máme deti trochu väčšie, chodievam aktívne na volejbal. Ale úplne úprimne poviem, že veľa času trávim s deťmi spoločnými aktivitami, pracujeme v záhrade, ideme na bicykel alebo na korčule. Teším sa, že čoskoro budú ešte viac vládať a budeme chodievať na výlety do hory. Príroda a spoločné chvíle sú dôležité, náš život nie je o pozeraní televízie.

Ak niekto číta náš rozhovor a rozhoduje sa, či si vybrať povolanie učiteľa, čo by si mal premyslieť?

Viem to posúdiť len zo svojich skúseností. Mal by sa sám seba spýtať, či je dostatočne trpezlivý a zodpovedný, či dobre funguje v tíme, zbytočne nevybuchuje a neberie všetko vážne a doslova. Ak niečo absentuje, mal by svoje rozhodnutie zvážiť. Poznám učiteľov a učiteľky, čo chodia do školy neradi, nebaví ich organizovať výlety, nebaví ich mať zodpovednosť za deti. A naozaj nám nepomáha, ak si veci príliš pripúšťame. Mne sa osvedčilo neriešiť všetko vopred. Nad niektorými situáciami uvažujem, až keď reálne nastanú. Nie som ten, kto by nezobral deti na výlet niekam na skalu alebo na hrad, pretože môžu odtiaľ spadnúť.

Takže byť zodpovedný, ale nebrať všetko príliš osobne?

Presne tak. Mať nadhľad a byť ľudský. Ak mi deti úprimne povedia, pán učiteľ, toto vám nevyšlo alebo tento vtip bol trápny, neberiem to ako moje zlyhanie, ale ako normálnu kritiku. Ak chceš byť so žiakmi, chceš s nimi komunikovať, chceš im niečo odovzdať, niečo ich naučiť, tak je dobre. Nie som s nimi len kvôli učivu. Ide mi o to, aby nevnímali svet len cez médiá a nevideli skvelý zárobok ako kľúčové meradlo úspechu, aby mali pekné detstvo, dostatok zážitkov a vytvárali si svoj hodnotový systém.

Ďakujem a prajem vám všetko dobré.

S Jaromírom Flaškárom sa pre Nadáciu ZSE a program Výnimočné školy rozprával Ivan Ježík z Voices. Ďakujeme.

 


Témy: Výnimočný učiteľ   

Sídlo

Nadácia ZSE
Čulenova 6, 816 47 Bratislava

Kontaktujte nás

nadaciazse@zse.sk
0908 718 085

Poštová adresa

Nadácia ZSE
Čulenova 6, 816 47 Bratislava